Milan Rúfus – Zvony detstva
Milan Rúfus – Zvony detstva všetko o diele , typ básne . Báseň Zvony . Hlavný motív básne . Milan Rúfus :
Obsah článku:
Milan Rúfus
Sa narodil sa v Závažnej Porube na Liptove.
Navštevoval osemročné gymnázium v Liptovskom Mikuláši, kde aj maturoval. Potom na filozofickej univerzite v Bratislave študoval slovenčinu a dejepis. Po štúdiách tu zostal pracovať ako vysokoškolský profesor literatúry, kde pôsobil až do dôchodku.
Publikoval v mnohých časopisoch a neskôr debutoval zbierkou Až dozrieme ktorá vyvolala pozitívny ohlas u divákov i čitateľov. Je preto zaujímavé že jeho druhá zbierka (ak nerátame nepredajnú bibliofíliu Chlapec), vyšla až dvanásť rokov rokov potom, teda roku 1968.
Všetké povinné diela : Slovenský jazyk diela
Zvony detstva
Milan Rúfus je predstaviteľom slovenskej básnickej tvorby 70-tych rokov.
Tvoriť začína približne v druhej polovici 60-tych a na slovenskej literárnej scéne pôsobí i počas rokov 70-tych, ktoré znamenali uvoľnenie napätej atmosféry režimu. Práve vďaka tomu básnik svojim svetonázorom nepôsobí pohoršujúcu a môže sa mu dostať pozornosti. Napísal pár zbierok básní, medziiným básnickú zbierku Zvony, ktorá obsahuje i báseň Zvony detstva.
Hlavný motív básne prezrádzajú prvé dva verše. „vždy príde deň, keď zjedia kľúč od dverí tajomstva.“ Je ním prechod dieťaťa do dospelosti. Je to proces, ktorý je nenávratný. Túto jeho vlastnosť autor považuje za zásadnú, nekompromisnú a veľmi naliehavú, čo zdôrazňujú stupňujúce sa, v tomto kontexte kľúčové slová: vždy, nikdy, nikdy viac, čiara, umierame, všetci.
Názov básne tu symbolizoval ukončenie, definitívne uzavretie etapy ľudského života, teda detstva, o čom hovorí druhá a tretia strofa: „A z ukradnutých zvonov špina čas razí falšované mince a kupuje, čo z detí ostalo.“ Tieto verše zdôrazňujú, že dokonca ani chradnúce spomienky nemajú v moci prinavrátiť ho.
Záver básne však naznačuje ďalšiu úroveň myšlienky. Zatiaľ čo sa v 1., 2. a 3. strofe autor venuje hlavnému motívu, v záverečnej vyjadruje svoj postoj a vzťah k tomuto obdobiu života každého človeka: „Tak umierame všetci…, v mrazivej noci na prah kladú hlavu a oči stále na kľučke.“ Tu je treba znova sa zamyslieť nad názvom básne. Zvon je najmä medzi prostým veriacim ľudom považovaný za hlas boží. V takejto súvislosti sa to teda dá chápať tak, že detstvo je odrazom božskosti, že je to naozaj hlas Boha. Hlas, ktorý je teplý a príjemný v porovnaní s mrazivou nocou, dospelosťou, počas ktorej deti, ktoré prekročili, „… na prah kladú hlavu…“ Skláňať hlavu znamená byť sklamaný alebo i rezignovať. Hlavu skláňame vtedy, ak je ťažká. Možno preto, že jedenie sa stalo vedením.Milan Rúfus – Zvony detstva
Báseň je členená do strof s voľnými nepravidelnými veršami. Využíva sa v nej metafora:…“zjedia kľúč…, dverí tajomstva,“ anafora: „Tak…, Tak“, „už nikdy viac“, čím dej graduje.
