Absurdna dráma- Milan Lasica a Július Satinský

Absurdna dráma- Milan Lasica a Július Satinský všetko o Absurdnej dráme . Autori absurdnej drámy . Absurdna dráma- Milan Lasica a Július Satinský : 

Charakteristika absurdnej drámy

•  prvé náznaky absurdnej literatúry zaznamenávame na konci prvej polovice 20. stor. vo francúzskej a americkej literatúre
• autori vyjadrujú pocit absurdity, čiže nezmyselnosti sveta, negovali všetky tradičné formy divadla
• zdôrazňovali, že človek sa pohybuje vo svete bezhlavo
• uprostred nezmyselných vzťahov medzi ľuďmi nedokáže komunikovať, prestáva byť osobnosťou, ktorá si prispôsobuje svet na svoje rozmery, stáva sa iba hračkou, akýchsi nepomenovaných síl
• v absurdnej hre chýba súvislý dej a dokonca jej chýba rozuzlenie
• postava nie je charakterizovaná, prichádza odnikiaľ a nikam nesmeruje, chýba motivácia ich konania
• postavy sú v chaotickom svete, osamelé, bez možnosti a snahy svoju situáciu zmeniť, chýba zmysel ich životu
• jazyk postáv je chaotický, jedna replika nenadväzuje nad druhú. Na otázky nezodpovedajú, jazyk je plný nezmyslov a fráz
• monológy sú dlhé, čím je naznačená neschopnosť komunikovať s inými ľuďmi
• dialógy sú živé, postavy si skáču do reči, nedávajú zmysel, sú stereotypné
• výpovede sa niekoľkokrát opakujú, čím sa u divákov zvyšuje pocit beznádeje a chodenia v kruhu
• monotónnosť života symbolizuje scéna bez kulís, dej bez akcie a opakovanie slov
• Všetky povinne diela nájdete na – Slovenský jazyk 

Predstavitelia:

• Friedrich Durrenmatt (švajčiarsky dramatik)
• Eugené Ionesco (francúzsky dramatik, rumunského pôvodu)
• Samuel Beckett (írsky dramatik, predstaviteľ francúzskej lit., nositeľ Nobelovej ceny)
• Samo Chalúpka (významný predstaviteľ českej lit.)
• Václav Havel (český dramatik)

Samuel Beckett: Čakanie na Godota

Dej:

• na vidieckej ceste s jedným stromom sa stretnú dvaja tuláci
• Vladimír, ktorý predstavuje slovanský prvok a Estragón, ktorý predstavuje francúzsky prvok
• postavy sa pohybujú v kruhu a robia tie isté úkony (vyzúvajú sa, vyberajú šnúrky a prevracajú vrecká)
• veľmi často je na scéne statická situácia (motív čakania), postavy čakajú, lebo sa to má, je zvykom na niekoho čakať
• z ich chaotického rozhovoru vyplýva, že čakajú na Godota, ktorý by mal zmeniť ich život, nikto však nevie, kto Godot je  pasivite prvých dvoch postáv kontrastuje počiatočná aktivita ďalších postáv a to pána Pozza (predstaviteľ talianskeho prvku) a jeho sluhu Luckyho (predstaviteľ anglického prvku)
• pán si sluhu vedie na reťazi, správa sa k nemu povýšenecky, sadisticky, otrok je pokorný a pasívny
• z ich chaotického rozhovoru vyplýva, že tiež čakajú na Godota
• vtedy na scénu prichádza malý chlapec, ktorý oznamuje: „pán Godot dnes nepríde, možno zajtra sa dostaví“
• druhé dejstvo sa odohráva na druhý deň, v tú istú hodinu, na tom istom mieste, je presným opakovaním prvého dejstva
• iba pán Pozzo je slepý a je odkázaný na sluhu
• k sluhovi sa správa ešte horšie ako v prvom dejstve
• v závere prichádza chlapec a oznamuje: „pán Godot dnes nepríde, ale zajtra sa určite dostaví“
• tuláci sa chcú obesiť, ale povraz vytiahnutý z nohavíc sa im roztrhne
• postavy uvažujú o odchode, ale zostávajú nehybne stáť na javisku

Cieľ autora:

• Poukázať na absurdnú situáciu, na podmienky sveta, v ktorom mizne minulosť, prítomnosť je nehybná a budúcnosť sa stráca.
• Všetko sa opakuje ako v začarovanom kruhu (stereotyp diania).
• Divák sa nedozvie, kto Godot je – môže to byť boh, ktorý zmení ich život, alebo topánka (z francúzskeho slangu) a čakajú na správny smer.
• Postavy majú slovanské, francúzske, anglické a talianske meno, čím autor naznačil, že pocity ľudí na celom svete sú rovnaké.
• Prichádza nový deň, ale ten nič nevyrieši, postavy sú opustené, nikto a nič im nepomôže, nevyrieši ich starosti, utrpenie a sklamanie.
• Jazyk je chaotický, opakujú sa banálne vety.

Divadelná hra: Posledná páska

• Podáva svedectvo o rozdvojenej osobnosti
• Hlavnou postavou je pán Krapp, ktorý počúva magnetofónové pásky z úryvkami z posledných 10 rokov svojho života

DH: Ó krásne dni

• Stará žena vedie monológ zo sebou a rozhovor s priateľov
• Postupne stráca možnosť komunikovať
• Zahladená je len sama do seba a stále mlčí

DH: Koniec hry

• Vystupujú v nej 4 postavy, pričom tri z nich sa nemôžu hýbať
• Jediný pohyblivý je sluha Clov, ktorý ich v závere opúšťa

DH: Dych

• Je to vrchol minimalizácie, trvá iba niekoľko sekúnd
• Skladá sa z dvoch vzduchov, nádych a výdych = tie symbolizujú celý ľudský život
• Na scéne sa nachádza hlina, lopaty, vedro = symboly pohrebu

DH: Teraz

• Je to hra bez postáv, počuť iba hlasy

Václav Havel

• je to český dramatik, esejista a publicista
• bol predstaviteľom absurdnej drámy

Témy jeho DH:

1. hľadanie ľudskej identity

2. neschopnosť komunikácie

3. kríza medziľudských vzťahov

4. degenerácia jazyka

DH: Zahradní slavnost

• je to prvá samostatná večerná hra
• hlavnou postavou je Hugo Pludek, ktorý si buduje kariéru a využíva na to všetky spôsoby
• Hugo ide na záhradnú slávnosť Likvidačného úradu, aby sa tu stretol s vplyvným Kalabisom
• v priebehu rozhovoru s tajomníkov Likvidačného úradu a s predstaviteľom zahajovačskej služby Ferdom Kozákom sa naučí využívať frázy

DH: Vyrozumnění

• Zachytáva rozklad spoločnosti
• Uneužívanie jazyka a človeka

DH: Spiklenci

• Je to hra o štátnom prevrate

DH: Žebrácka opera

• Stráca prehľad o tom, čo je zákon a čo je zločin
• Policajti posielajú svojich ľudí medzi zločincov a zločinci medzi policajtov

DH: Vernisáž, Protest

• Sú to jednoaktovky s výraznými dokumentárnymi prvkami

DH: Audience

• Jednoaktovka

Má charakteristické autobiografické črty

Majster v pivovare prehovára robotníka, aby si sám na seba písal udania pre štátnubezpečnosť (pretože mal vyššie vzdelanie ako majster)

On to odmietol, majster ho vyhodil a nahneval sa na celú inteligenciu

Absurdná dráma v slovenskej literatúre

• predstavitelia sú Milan Lasica a Július Satinský
• dlhé roky reprezentovali na Slovensku typ kabaretného intelektuálneho autorského divadla
• pôsobilo od roku 1968, najskôr ako divadlo na Korze, potom Tatra reuve a potom v Astorke
• Satinský zomrel v roku 2003